Sme spolu 3 roky, 1,5 roka manželia. Cc rok je to medzi nami zlé. On apatický, nezáujem o všetky aktivity (šport, výlety, intímnosti, pomoc v domácnosti apod). Komunikácia medzi nami tiež pokrivkáva. Celú dobu som si myslela, že sa niečo stalo kvôli mne. Že som ho už nepriťahovala, že sa niečo zmenilo. Neskôr som sa dozvedela, že má mnoho vybavovaní ohľadom firiem. Že sa mu nejaký projekt nevydaril a pod. Veľmi sa mnou nehovoril, teda som to nemala ako predtým vedieť. Avšak, 4 mesiace bez sexu, bez riešenia nejakých problémov v manželstve. Jednoducho nulový záujem. Začal trpieť nespavosťou, priberal na váhe.

Aj keď mám vyštudovanú lekársku fakultu, nedošlo mi, že celý čas išlo o klinickú depresiu. Povedal mi to sám, keď som sa už odsťahovala s tým, že nemal silu mi nič hovoriť, nič riešiť. O jeho diagnóze som nevedela vôbec. Teraz je to vo fáze, keď neviem kam dal. Či si urobiť už svoj život, v inom meste. Vykašľať sa na to. Alebo dať tomu šancu, pomôcť mu, nám. Hľadať doktorov a pod. Údajne je pripravený s tým niečo robiť, nechce ma stratiť. Lenže, čo keď sú to opäť len slová…

Odišla som kvôli pocitu nemilovanosti. Nejavil záujem o nič. Ja som bola celé dni v obývačke, on zavretý v spálni. Odišla som ale po zistení jeho diagnózy sa cítim zle. Zo som si to nevšimla a nezasiahla skôr… lenže ja sama bola z toho vzťahu vyčerpaná… Ja sama som z toho mala ľahké depresie a navštevovala psychológa, ešte v priebehu manželstva. Cítim sa tak, že som zlyhala. Aj keď som sa to snažila riešiť, on so mnou nič riešiť nechcel a stále túto tému zametal pod koberec. Mne už teda došla trpezlivosť a povedala som si, že v takom vzťahu byť nechcem, povedala som to aj jemu samozrejme a ukončila som to. Lenže on sa zrazu chce snažiť, ale ja už si myslím, že je na to veľmi neskoro. Jednoducho mu už neverím, že to myslí vážne.