Mám dcéru (6 rokov). Väčšinou nepočúva čo jej kto hovorí a má v hlave svoje. Včera k nej manžel prišiel a niečo jej vysvetľoval. A potom jej hovorí: Keď mi teraz zopakuješ čo som ti hovoril, tak si môžeš zajtra vziať telefón do školy (1.trieda, nosia hodinky). Hovorím, že si žiadny telefón do školy nevezme. Čakal až mu to dcéra zopakuje. Dcéra mu samozrejme zopakovala len koniec. A potom mi hovorí, že vedel že ho nepočúva, preto jej navrhol ten mobil do školy. A naštval sa, že som sa do toho zapojila s tým zákazom. Tak mu hovorím, že mobil má odo mňa, a do školy si ho aj tak zatiaľ brať nemôže, a čo keby mu to zopakovala, ako to vyrieši.

Mal problém odpovedať, stále opakoval tú svoju omáčku okolo ako vedel, že ho nepočúva. Nakoniec teda povedal, že by ju ho do školy aj tak nedal. Pýtam sa ho, či mu príde normálnu dcéru ponúkať niečo, čo aj tak nesplní. A že aj keby to zopakovala, nezopakovala, zaspievala hymnu, tak ten telefón aj tak nevezme do školy, pretože som hovorila, že si ho môže vziať až príde tá správna chvíľa. Samozrejme si stojí za svojím, že keďže vie, že ho nepočúva, tak ju toto môže navrhnúť a bola z toho rozoprie.

Ja som toho názoru, že jej za odmenu mohol ponúknuť čokoľvek iné, než ju dávať nádej, že by si mohla vziať telefón do školy a obľubovať ju. Ale on to očividne nechápe a to ma strašne vadí. A vadí mi, že sme sa pohádali kvôli úplnej „blbosti“ – len keby pochopil, že ja mám pravdu, bolo by to oveľa jednoduchšie. Lenže on si stále bude stáť ďalej za svojím. Ja som sa naštvala a prestala som s ním hovoriť. Neviem, aké to má riešenie, keď jeden povie dcére to a druhý zase niečo iné, tak ju nikdy nenaučíme, že by mala náš názor rešpektovať. Keď ju niekto niečo zakáže a druhý povolí, je to jednoducho zle, aspoň taký mám na to názor ja. A neviem, ako túto situáciu riešiť bez hádok a kriku.